V utorok nie som doma. Čakajú ma v Betánii
Kruh stareniek som vyrušila pri tzv. stíšení. Delili sa so zážitkami, spomienkami, prežívali duchovnú výmenu darov. Všetko v rodinnej atmosfére i dobre pochopenom ekumenizme. V rukách mali kresťanský spevník. A vo vzduchu dýchateľnú blízkosť. Obľúbenou moderátorkou tohto milého spoločenstva „nad osemdesiat vyššie“ bola Božena Číčelová. Dobrovoľníctvu sa venuje od nástupu do dôchodku. Ako lekárka však pomáhala ľuďom celý život. Pred štrnástimi rokmi zostala doma, lebo sa chcela postarať o svokru, ktorú v rodine volali maminka. Čo ju viedlo do zariadenia pre seniorov? Túžba získať zručnosť pri opatrovaní starých ľudí. Diakonické združenie Betánia, ktoré po nežnej revolúcii založil kardiológ Igor André s podporou Cirkvi bratskej, bolo tým správnym miestom. Ponúka aj kresťanský rozmer, svojich nových obyvateľov prijíma s úctou k ich šedinám, zdravotnému stavu i vierovyznaniu. „Tu naďalej využívam poznatky z mojej medicínskej špecializácie fyziatrie a liečebnej rehabilitácie. Praktizujem niektoré techniky pri skupinovom cvičení a snažím sa o sociálnu a mentálnu rehabilitáciu starkých,“ povedala ocenená dobrovoľníčka. V zariadení je vyše dvadsať klientov, z toho dvaja muži. V skupine žien v úctyhodnom veku si roztomilo hovoria „dievčatá“. Dobrovoľníčka im pomáha pri osobnej hygiene, sprevádza ich na odborné vyšetrenia, ale aj spolu spievajú, čítajú si, maľujú, zdobia steny a zapĺňajú vitríny Betánie. Dôležité je to, že vytvárajú komunitu. V nej si upevňujú vieru v Boha.
Milovať ľudí je poslaním, vyplýva z podstaty bytia
Kde sa vlastne dá dobročinnosti vyučiť? Taká škola života jestvuje. Vo vlastnej rodine. Motívy „dobrovoľníčiť“ u Boženy Čičelovej narastali už v detstve. „Moja mama neváhala, keď išlo o pomoc iným. Neskôr, v dospelosti, keď som uverila v Krista, pochopila som, že milovať blížneho ako samého seba je poslanie. Pomáha nám poznať seba, iných, vychováva a preveruje hodnotovú orientáciu,“ povedala lekárka. Oporu mala u manžela, s ktorým otvorili dvere svojho domova aj pre iných. V takom duchu viedli aj svoje deti, aby nezištnosť a kresťanské hodnoty prevýšili egoistickú uzavretosť a pasivitu. Tieto princípy utvárali životný štýl rodiny.
Odmenou za dobrovoľníctvo sú výnimočné chvíle
Len čo sa starenky rozhovorili, bolo jasné, o čom to bude. O deťoch, nech by boli akékoľvek, aj nevďačné alebo sa „stratili“, o vnúčatách, svojich žiakoch v škole, o milovanom lekárovi Igorovi Andrém, ktorý nedávno náhle zomrel. Najväčšie celebrity pre ne sú tí, ktorí ich v živote očarili dobrotou. „V Betánii som stretla svoju učiteľku slovenského jazyka zo základnej školy. Ona ma naučila milovať knihy, požičiavala mi aj vlastné. Po odchode z rodnej obce Stará Turá som ju nevidela vyše päťdesiat rokov. Pre svoju chorobu ma mohla rozpoznať len na krátky čas, ale vždy, keď som k nej prišla, obe nás napĺňal pocit šťastia,“ priznala pani Božena a zaspomínala si aj na ďalšiu starenku, ktorá už veľmi nekomunikovala. Keď ju však vyzvala, aby prednášala básne, dokázala spamäti nekonečne dlho recitovať. „Sládkovičova Marína sa mi bude už do konca života spájať s ňou. Ako žiarila, keď sme jej tlieskali. Ku koncu života sa v nej táto schopnosť umenšovala. Keď som s ňou chcela aspoň na chvíľu nadviazať kontakt, prihovárala som sa jej slovami básní, a jej oči ma vtedy poznali,“ prezradila niečo z tajomstiev komunikácie so starými ľuďmi. Osobné vzťahy s ľuďmi v jeseni života ju obohacujú o ich životné príbehy a skúsenosti, ale najmä o množstvo lásky, ktoré od nich prijíma. To je najcennejšie, čo si môžu vzájomne odovzdávať. Isteže, spolu sa tešia aj zo spoločne strávených chvíľ, napríklad z prehliadky Bratislavy vláčikom Prešporáčikom. Túto akciu, ako jednohlasne povedali, vraj treba zopakovať.
Starenky presne vedia, čo je v živote najdôležitejšie
Božena Číčelová sa po odchode do dôchodku vôbec nenudí. Má osem vnúčat. Často ich opatruje a je nenahraditeľnou starou mamou najmä počas ich prázdnin. Pre istú rovnováhu však potrebuje aj „svoje dievčatá“ z Betánie. „Ich životné osudy, niekedy obavy z budúcnosti, vážne otázky, ale aj množstvo bolesti. Na to nemôžete dostať lacnú odpoveď. Ony vlastne prehodnocujú aj moje hodnoty i presvedčenie. Vyzbrojujú ma na mojej ceste viery o nové rozmery. A to, že ma prijímajú, že sa vyobjímame, keď k nim prídem, je odmenou a stimulom, že sa sem vždy a znova teším,“ usmiala sa dobrovoľníčka. S rozhodnosťou ešte dodala: „Moje deti aj manžel vedia, že v utorok nemôžu so mnou počítať. Jednoducho patrí Betánii.“
Marta Majerčáková
Zdroj: Katolícke noviny
Téma/13, 6.3.2011
